Nosená dámska bielizeň dávno nie je obchodným artiklom iba v Japonsku!
Bulvárna erotika

Na Japonsko sa zatiaľ nechytáme. Vôňu ženskej šušky však už oceňujú aj Slováci

Na našom prudérnom a konzervatívnom Slovensku málokto tuší, akým zaujímavým biznisom je nosená dámska bielizeň resp. jej predaj. Nie, zbohatnúť sa tým z pohľadu poskytovateľky tejto „služby“ celkom určite nedá. A z pohľadu fetišistu je tu zasa obrovský priestor na nedôveru, pretože v povahe Slováka je podvádzať. Napriek tomu aj tu je pre relatívne slušné dievča priestor na zaujímavé prilepšenie. A pre zberateľa trh na získanie voňavej trofeje.

Od toho ako sa nosená dámska bielizeň predáva v Japonsku,

máme extrémne ďaleko, samozrejme. Asi každý čitateľ webu akým je tento už počul o automatoch, v ktorých je v japonských mestách možné použité gatky kúpiť. Základný kameň úrazu však ja osobne ako človek z brandže nevidím v tom, že by u nás bol o nosené nohavičky menší záujem. Problém je v už zmienenej dôvere.

Zberateľ, ktorého zaujíma nosená dámska bielizeň, chce istotu

Istotu, že tie nohavičky so škvrnou v rozkroku, za ktoré platí, sú skutočne použitými nohavičkami od reálnej osoby ženského pohlavia. Teda pokým sa bavíme o tom najbežnejšom scenári, kedy mužský fetišista hľadá nosenú bielizeň od ženy. Lebo existuje ešte množstvo iných, minoritných možností, ktorými sa tu ale zaoberať nebudem. *

Slovenskí zberatelia majú

najväčší záujem o použité nohavičky a silonky.

Nie samodržiace, ale tie klasické celé. Tzv. samodržky sú totiž pekné v porne a posteli – na ženskom tele však nie sú v kontakte s rozkrokom. Preto sú zaujímavé len pre tú skupinu bielizňových zberateľov, ktorá má fetiš na chodidlá. O tých troška viac nižšie.

Nosená dámska bielizeň sa u nás predáva hlavne cez poštu

A presne tu vzniká problém s (ne)dôverou.

  • Dievčatá by si aj chceli predajom použitej bielizne privyrábať, ale z dôvodu obáv o svoju bezpečnosť a/alebo diskrétnosť odmietajú stretávať sa so zberateľmi osobne. Nedivím sa im a rozviniem to o chvíľu.
  • Zberateľov s túžbou po tom, prinajmenšom raz v živote skúsiť, ako vyzerá a vonia nosená dámska bielizeň cudzej baby, by sa našla hromada. Málokto však verí tomu, že je možné vybaviť niečo takéto na diaľku, bezkontaktne. Preto väčšina z nich tieto túžby radšej potlačí.

V princípe sa vôbec nečudujem jednej ani druhej strane. Sama som zažila zberateľa, ktorý si dal tú námahu z môjho mobilného čísla si zistiť moju totožnosť a prenasledoval ma. A to som si myslela, aká opatrná som.

Na druhej strane, poznala som aj špekulanta (chlapa), ktorý „produkoval“

nosené dievčenské nohavičky bez akéhokoľvek kontaktu so ženou.

A ono síce podobne ako pri predajnej láske obrovskú rolu hrá aj v tomto obchode (vedomá) ilúzia. Ale predsa len: lásku od prostitútky kúpiť skutočne nejde. Zato nosená dámska bielizeň môže a skutočne by mala byť od ženy. Škvrny a pach na tých tanga nohavičkách či brazilkách by mali pochádzať z pošvových štiav a ženského moču. Nemal by to byť mužský hlien a mužský moč…

Načo komu vôbec nosená dámska bielizeň slúži…?!

Jasné, že v prvom rade na očuchávanie a masturbáciu. V menšej miere, ale predsa, na nosenie. V takom prípade ide o kombináciu dvoch fetišov, prirodzene: takého toho „pachového“ a záľuby v obliekaní si ženského oblečenia. Tejto vášni až tak nerozumiem a nemám s ňou ani nejakú osobnejšiu skúsenosť.

Nosená dámska bielizeň dávno nie je obchodným artiklom iba v Japonsku!

Na ten „pachový“ som sa však spýtala istého môjho známeho s ponukou, že jeho vyjadrenie zverejním absolútne anonymne. Lenže po prvé, je jasné, že „podpísaný“ komentár je podstatne dôveryhodnejší. A po druhé, môj editor – lebo oňho ide – má gule na to, aby sa k niečomu, čo mu podľa jeho slov príde prirodzené a bežné (keď aj spravidla veľmi, veľmi utajované), otvorene priznal. Tu je teda postoj Andyho Morávka, admina tohto webu k fetišu na použité dámske gatky:

„Mňa osobne nosená dámska bielizeň oslovila a jej čaro som objavil až v relatívne vyššom veku. Nemám problém na rovinu napísať, že vyslovene zbožňujem vôňu nosených nohavičiek – avšak pozor: len a výlučne nohavičiek mojej (aktuálnej) priateľky či dlhodobej milenky! Nikoho iného. Predstava pričuchávania k použitým gatkám nejakej baby, keď by aj bola vizuálne neskutočne sexy, mi príde odpudivá. (Avšak ani najmenej nespochybňujem a neodsudzujem túto záľubu – veď s ňou obchodujem.)

Pri použitých nohavičkách dievčaťa, vzťah s ktorým len vznikal a poslala mi ich z opačného konca Slovenska, som zúrivo masturboval, pokým z nich bolo niečo cítiť (a pokým som za ňou necestoval, samozrejme). Nehanbím sa za to, naopak. Nedokážem si predstaviť, ako by sa mi tá vôňa mohla nezdať absolútne a bezvýhradne dráždivá a opojná…? Na plné ústa: ako by som jej v takom prípade mohol lízať pičku?!“

Nepovažujem za potrebné komentovať to. 🙂 K čomu sa však vyjadrím, to je tzv. footfetish (zatiaľ neexistuje slovenský ekvivalent, preto takto po anglicky). Mnohí milovníci ženských chodidiel – lebo o tom footfetish je – zbožňujú

nielen dotýkanie a obtieranie sa o ženské chodidlá.

Ale aj ich vôňu. V takom prípade je teda úplne logické, že majú záujem aj o oblečenie, ktoré sa na chodidlách nosí a ktoré je potom po nich cítiť: už zmienené silonky (i keď v tomto prípade „stačia“ samodržky), ponožky, občas aj tenisky či lodičky.

Nosená dámska bielizeň sa na Slovensku predáva

ani nie že najlepšie, ale vlastne takmer výhradne cez sprostredkovateľov. Tých overených, dôveryhodných a renomovaných (teda s nepoškvrnenou povesťou) treba hľadať lupou. Ale ide to a je to privyrobenie veľmi príjemné.

  • Tebe ako ženskej záujemkyni o zárobok formou predaja vlastnej použitej bielizne garantuje sprostredkovateľ diskrétnosť, anonymitu a spravidla (na rozdiel napr. od posielania gatiek na dobierku) aj okamžité vyplatenie zárobku.
  • A ako zberateľovi/fetišistovi ti zasa sprostredkovateľ vlastným slovom a svojím renomé zaručuje pôvod bielizne. Teda že ich skutočne nosila osoba ženského pohlavia. V ideálnom prípade to podloží dokonca aj – často krásne pikantnými – fotografiami. Anonymnými, samozrejme. Podobnými ilustračnému záberu vyššie, ktorý je z môjho vlastného archívu.

Za sprostredkovateľovej prítomnosti je niekedy

možné dostať nosené gatky aj priamo z rúk dotyčnej.

Pretože pod jeho dohľadom, ochranou a na podklade jeho zmanažovania stretnutia je realizovateľné aj to, čo si žiadna triezvo uvažujúca ženská nedovolí urobiť na vlastnú päsť: stretnúť sa s úplne cudzím a potenciálne (určite aspoň máličko) úchylným chlapíkom a odovzdať mu svoje nohavičky. Trebárs aj doslova a do písmena pred jeho zrakom si ich decentne stiahnuť spod sukne. 🙂

Pre dievča je predaj nosenej bielizne ako zárobok dokonale bezprácnym, celkom logicky. Keďže tie gatky by si na sebe cca 24 hodín bola mala tak či tak. A presne rovnako nevyhnutným je skôr či neskôr vyhodiť tie obdraté, výrazne obnosené. (Práve také sú spravidla pre „správneho“ fetišistu tými najzaujímavejšími.) Takto je však výmenou za ne možné získať sumu rovnú niekoľkým novým. A navyše ušetriť jedno ich pranie.

Skôr než sa v duchu spýtaš: áno, už niekoľkokrát v živote som moje použité, deň či dva nosené gatky predala žene. Štatisticky predsa aj štyri percentá ženskej populácie by mali mať o niečo takéto záujem. Aj medzi reálnymi lezbičkami sú baby, ktoré prosto milujú vôňu ženskej pičky z nosených nohavičiek. Čo je na tom čudné či nepochopiteľné?

* Musím však doplniť info, že na Andy Morávek ti rád pomôže s dopytom absolútne po čomkoľvek. Nielen po reálnej nosenej dámskej bielizni priamo a konkrétne odo mňa. Ale aj po akomkoľvek inom druhu oblečenia, fotiek či čohokoľvek iného. A tiež na hocičo takéto od osôb mužského pohlavia. Všetko je pri ňom iba vecou dopytu a následnej dohody.


Autorka tohto blogu je zároveň autorkou medzičasom veľmi známej a síce pomerne kontroverznej, no obrovsky úspešnej knihy „Radodajka – reálne príbehy skutočnej slovenskej prostitútky„. Za úplne najlepšiu cenu je možné kúpiť si knihu či už v tlačenej forme alebo ako ako e-verziu (a to aj na okamžité stiahnutie) priamo na jej vlastnej webstránke.

Bývalá profesionálna modelka aktov a ostrej erotiky. Bývalá aktérka pornofilmov vrátane drsného gang-bangu s viacerými chlapmi. Hlavne však bývalá profesionálna prostitútka a tiež milenka nespočetného množstva chlapov. Dnes už "iba" autorka sexuálnej poradne a blogov o sexbiznise a erotickom priemysle na Slovensku. Tiež aktérka už "len" domáceho, amatérskeho porna. Najmä však autorka knihy "Radodajka - reálne príbehy skutočnej slovenskej prostitútky", plnej poviedok reálne, detailne a absolútne bez cenzúry zachytávajúcich šialený súkromný aj profesionálny sexuálny život. Viac na Radodajka.sk.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.