Nevestinec bol v stredovekom Prešporku vyhľadávanou prevádzkou
Sexbiznis

Prostitúcia v správe magistrátu – Prešporok vzorom celému Slovensku

Zaujímavým javom z pohľadu jeho súvislosti s kriminalitou v stredovekom Prešporku bola prostitúcia. A síce vykonávaná najmä v prevádzkach, nesúcich ľudové pomenovanie “nevestinec”.

O prostitúcii sa neraz zvykne hovoriť ako o jednom z najstarších remesiel na svete. Dejiny pritom ukazujú, že ťaženie proti tomuto spoločenskému javu, čo do výsledku, podobá sa na boj proti veterným mlynom. Totiž hoci oficiálna morálka prostitúciu odsudzovala a odsudzuje, mocenské štruktúry ju nikdy nedokázali vykoreniť.

Predstavitelia moci už veľmi dávno pristúpili aspoň k regulácii prostitúcie a to prostredníctvom verejných domov, ktoré sa navyše ukázali aj ako zdroj slušných príjmov. Škoda, že dnešná mocenská nomenklatúra na Slovensku sa z toho nepoučila a nekráča aspoň podobným, ak nie rovnakým smerom. Prospelo by to nám všetkým.

Istá nemecká historička zdokumentovala, že v stredoveku na území “Svätej rímskej ríše nemeckého národa” malo

nevestinec spravovaný magistrátom až 127 miest a mestečiek.

Ani naše hlavné mesto nebolo v tomto smere výnimkou. Vlastne čo sa týka Uhorska bolo, no išlo o výnimku opačnú.

Pretože podľa doterajších zistení Prešporok bol v stredoveku jediným mestom v Uhorskom kráľovstve, kde nevestinec, iným slovom bordel, spravovala mestská rada pod vlastnou kuratelou. Všade inde, dokonca aj v metropole Uhorska Budíne, bola známa len tzv. voľná či slobodná prostitúcia a (legálne) kupliarstvo.

Samotná prostitúcia nebola podľa uhorských stredovekých právnych noriem trestná (a nie je ani podľa tých dnešných). Kupliarstvo, avšak zrejme výlučne v zmysle navádzania na prostitúciu a teda nie je sprostredkovania, sa malo trestať veľmi prísne. V právnom poriadku slobodných kráľovských miest – Taverníckom kódexe, ktorým sa riadil aj stredoveký Prešporok, sa napríklad v 2. časti 15. článku okrem iného uvádza, že “ak dáka žena navedie vlastnú dcéru na prostitúciu kvôli peniazom, a čo možno aj dokázať náležitým svedectvom, totiž svedectvom z jej (dcériných) úst alebo iných vierohodných či ctihodných mužov, tak takéto (matky) nech predvedú k šibenici a tam nech sú v ohni upálené alebo rozkúskované.”

Hneď v nasledujúcom 16. článku s názvom “O tých, ktorí navádzajú dievčiny alebo mladé ženy na prostitúciu kvôli peniazom” sa ďalej doslova hovorí: “Keby staré ženy navádzali mladé ženy alebo panny, aby sa za peniaze dali na prostitúciu buď pre potešenie svojich pánov (manželov) alebo iných (mužov), ktorí žijú mimo manželstva – Boh vie, čo sú zač – takéto stareny nech sú zaživa zaviazané do vreca a utopené v rýchlo tečúcej vode.”

Dnes si vlastne už iba najstaršia generácia pamätá na časy, keď vykričaným kútom Bratislavy bola podhradská Vydrica. Omnoho starším kútom s domom pochybnej povesti bolo okolie na konci dnešnej Obchodnej ulice pri vyústení do Kollárovho námestia. V stredoveku bola táto časť mimo mestských hradieb. Nazývala sa Krásnoveská ulica, podľa zaniknutej osady Krásna Ves. Roku 1439 tu evidovali 58 domov.

Jedným z nich bol práve mestský nevestinec

V stredovekých komorných knihách sa najčastejšie spomína pod názvom ženský dom, ženský dvor či biely hrad (Frauenhaus, Frauenhof, Weissenburg). Posledné pomenovanie napovedá, že nevestinec bol omietnutý na bielo. Z komorných kníh vysvitá, že spočiatku bol drevený, neskôr ho podmurovali a viackrát aj rekonštruovali. A podstatne rozšírili, ako na to poukazujú nemalé výdavky z fiškálneho roka 1447/1448, keď okrem iného k domu pristavali veľký drevený záchod. Podobné výdavky boli evidované aj v roku 1493/1494.

Za raritu možno považovať, že domová brána nevestinca bola pôvodne v mestskej nemocnici, v roku 1434 za jej prenesenie a osadenie zaplatili presne evidovanú platbu istému nádenníkovi. Pozemok s nevestincom už roku 1434 oplotili, čo vieme podľa toho, že mestský komorník zaplatil za postavenie plota dvom tesárom tiež konkrétne evidované sumy. V tom istom roku dali mestskí páni zasypať štyri studne v blízkosti nevestinca, aby do nich údajne nespadli deti, ktoré sa tam často obšmietali. Ohľad sa však zrejme bral skôr na početných počestných mešťanov, ktorí dom rozkoše navštevovali nepochybne najmä pod rúškom tmy…

Niekdajší mestský archivár Ovídius Faust v knihe Zo starých zápisníc mesta Bratislavy (1933) uvádza, že uhorský kráľ a cisár Žigmund Luxemburský v nevestinci ubytoval raz časť svojho sprievodu. Mestský kat,

povinnosťou ktorého bol aj dozor nad nevestincom,

dostal za úlohu postarať sa o všestranné zaopatrenie a obveselenie Žigmundových dvoranov. Keďže dvorania ani panovník úhradu nezaplatili, kat vraj žiadal peniaze od mestskej rady, ktorá pohľadávku napokon zaplatila. Pátranie po uvedenej potvrdenke v Archíve mesta Bratislavy, žiaľ, nebolo úspešné a takýto doklad sa nespomína ani v žiadnom archívnom inventári. Takže sa dá len ťažko overiť, do akej miery je uvedená historka pravdivá. Jedno je však isté: tento príbeh sa dobre počúva.

Spracované podľa pôvodného textu od Vladimíra Segeša zverejneného v Bratislavských novinách

Ak sa ti páčil práve dočítaný blog, v tomto texte si prečítaš ďalšie zaujímavosti z dejín erotických služieb.

Médiá mi prisúdili titul "guru erotického priemyslu na Slovensku". Po bezmála 20-ich rokoch pôsobenia v oblasti zábavy skutočne viem o tejto brandži prvé aj posledné. Som označovaný tiež za "priekopníka", "znalca" a "odborníka" na sexbiznis a všetko súvisiace. Okrem toho sa však považujem aj za blogera a tak trocha za spisovateľa. Píšem od strednej školy. Nakoľko vysvitlo, že ma to nielenže baví, ale som v tom aj kurva dobrý - robím to teraz na zákazku. Stal som sa excelentným copywriterom za rozumné náklady, pretože ma to nemusí živiť a stále to vnímam ako platené hobby. Ergo som človekom, ktorý vie nielen o čom píše, ale hlavne ako to napísať tak, aby si to ty ako čitateľ na internete vôbec našiel.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *